Som pekná, mladá, dlhonohá. Úspešná a dnes už dospelá. Život plynie úplne podľa mojich predstáv. Čo viac si môžem priať?
Presne toto som si ešte donedávna myslela. Dnes mám čerstvých „dvadsaťjeden“. Rozhliadla som sa okolo seba a pochopila aká som naivná. Nie, nebolo to náhle precitnutie. Už dlhší čas pozorujem svet okolo mňa a nechápem… Vraj sa mám prestať zaujímať o hlúposti a naraziť si manažéra, tak znela dobre mienená rada mojich priateľov. To je pri mojom vzhľade to najjednoduchšie, čo môžem urobiť. Ale ja už nechcem byť naivka. Pomaly mi to začína dochádzať. Pomaly, ale isto. Lepšie neskoro ako nikdy.
Mám mnoho otázok a určite nájdem i odpovede. Najdôležitejšie je vytrvať. Chcem písať o tom čo ma teší, ale i o tom čo ma trápi. Chcem písať o veciach ktorým rozumiem, i o tých ktorým nerozumiem.
Neviem, možno to na úvod stačí a možno nie. Jedno ale viem. Príde čas, keď sa môj blog už nebude volať naivka…
Mimochodom, páčia sa vám nôžky v logu? Nie sú moje. Mám krajšie.